Výprava na Bartošovú Lehôtku 14.2.2009

Výprava za strateným jazerom

  Naše putovanie sa začína na autobusovej stanici vo Zvolene. Zchádza sa osem dobrodruhov. Ideme siahnuť na dno svojich síl a objaviť stratené jazero. Doteraz sa iba jednej zo štyroch výprav podarilo nájsť toto priam mýtické miesto.
  Z autobusu sa vyloďujeme v Žiari nad Hronom kde prestupujeme na ďalší autobus do Bartošovej Lehôtky. Problém je v tom, že sme vystúpili o pár zástaviek skôr ako bolo potrebné. Až teraz niektorým dochádza aká je tu zima, ako sa mali obliecť a do čoho sa to vlastne pustili. Z hlavnej cesty stáčame smer cez nejaké chrastiny na priľahlé zasnežené pole.


  Sekerka a bičáky nám pomáhajú pri výrobe snežníc. Už výroba samotnej kostry snežnice je riadna fuška a keď máš skrehnuté ruky tak je to dosť o hubu. Ďalší postup: upnúť polotovary (kostry snežníc) na baťohy, predrať sa cez chrastiny a tŕňoviny k potoku. Po chvíli nachádzame vhodné miesto na prebrodenie. Lopúch a Šagal hádžu kmeň strom krížom cez potok ale pri páde sa zlomil. Nastupuje obojživelná jednotka Robin, Orso, strom zakliesňujeme na druhej strane o kameň. Prvý prechádza cez takto upevnenú kládu Lopúch, za ním idú aj ostatní (nič iné im nezostáva). Následne zisťujeme, že asi o 30 metrov ďalej je most. Tomu sa hovorí smolka. Na druhej strane potoka robíme výplet snežníc a zisťujeme, že je to zložitejšie ako sa zdá. Niektorý si vychutnávajú zopár krokov v štýlových ale nie veľmi praktických snežniciach. Asi po hodinovej výrobnej pauze pokračujeme v ceste za jazerom. Z poľa schádzame na cestičku, ktorá nás vedie do zasnežených hôr. Celou cestou priebežne vidíme stopy miestneho zverinca. Srna, líška, zajac nie sú zvláštnosťou. Podľa odtlačkov v snehu typujeme váhu diviaka tak na 80-100 kilo. Hm, radšej dlho neotáľame. Začína sa dlhé úmorné stúpanie. Mladší členovia začínajú zaostávať...


  Trištvrtehodina prudkého stúpania má negatívny dopad na vitálne funkcie mladších členov. Začínajú šomrať a každých cca 50 metrov ich musíme čakať. Konečne sme vyšli na vrchol kopca a porovnávame našu lokáciu s mapou a kompasom Džeka Sperowa. Stáčame smer na severovýchod. Máme slušné šance, že nájdeme náš cieľ lebo po ľavici vídíme malý potôčik. Domnievame sa, že vyteká z jazera...
Nádeje nás pomaly opúšťajú. Ideme už fajne dlho a jazero nikde. Vysvytá, že sme ho už dávnejšie prešli a nemá zmysel sa vracať. Stratili sme už dosť času a ak chceme stihnúť vlak zo Železnej Breznice musíme pohnúť kostrou. Ďalší pochod sa stretá s prudkým nesúhlasom a tak volíme krátku prestávku na jedlo. Všetci vieme , že najbližšiu dobu už prestávka nebude a tak každý vyťahuje svoje kulinárske tromfy. Dlho však nezaháľame. Keď sa človek nehýbe tak mu je zima.Cesta späť ide z kopca a to nám vyhovuje. Niektorí vyťahujú klzáky ale bohvieako to nejde kvôli čerstvému snehu. Na železničnú stanicu prichádzame so slušným náskokom. Vlak príde až o hodinu a tak trávime zvyšný čas v čakárni. Dojedáme zvyšky potravy a diskutujeme o dni sestersta a veciach s tým súvisiacími. Vlak má meškanie 5 minút ale to je v pohode. Nastupujeme a ideme.


  Síce sme nenašli jazero ale každý mal aj tak už dosť a nikoho nenapadlo sa nad tým nejak extra zamýšľať. Darmo, život je ťažký a niekedy je predsa len dôležitejšia cesta ako cieľ...